*Pozdvihne obočie nad tým čo povedal Aki. Príde jej mimo.. celkom dosť. Ale zas, keď to vezme tak, že bude vekovo zhruba niekde ako ona, tak to zas nie je tak divné. V jej veku bývajú väčšinou aj natvrdlejší než on. Ešte ju napadla možnosť, žeby to nemyslel vážne, no to zavrhla takmer okamžite.* Myslím, žeby mi radšej zdrhali z cesty ale.. ako myslíš. *Uškrnie sa na Moria. Nad tým čo povie potom sa ale reálne zamyslí. Nezamýšľa sa nad tým, žeby to vážne hrali, ale nad tým, či sa podobajú na tie postavy. Totiž o sebe si myslí, že ona sa na princeznú hodí. Nech si hovorí kto chce, čo chce – hodí. Svojim vzhľadom určite. Z povahy by ale nadšení asi neboli. Keď sa pozerá na Akiho tak tam má pocit, že princ je pre neho totálne mimo. Možno vzhľadovo, ale povahovou je dokonca ešte ďalej snáď než ona od princeznej. A nad zloduchom sa nezamýšľa dlho. Možno by ho vedel zahrať, no skôr mala pocit, že by mu to neverila. Ale kto vie..*
„On je vážne tak natvrdlý alebo to len hrá? Lebo ak to hrá, tak je geniálny herec, ak to myslí vážne, tak mi je ho úprimne ľúto.“ *Poznamenal si neurčito v duchu a pozorne si prezrel Sakine šaty.* Jasné a ty budeš mať najväčšiu výhodu, lebo muži sa ti budú hádzať do cesty, aby zachránili pôvabné dievča v šatoch, ktoré očividne práve bojuje s neporaziteľným problémom. *Povedal tichšie a trocha sa nad tou myšlienkou pousmial.* A čo takto sa zahrať na záchranu uväznenej princeznej? Saki bude prinzecná, Aki môže byť princ a ja prekusnem to, že budem zloduch. Ale, vieš ako to chodí. *Oboril sa pohľadom na Akiho.* Po záchrane príde vyznanie, pusa a to žili šťastne až naveky. *Samozrejme, že to nemyslel vážne, ale bolo to asi rovnako reálne, ako keby teraz idú zhadzovať ľudí a tí sa nemajú uraziť.*
*Pootevře pusu, že něco poví, ale neví přesně, jestli by ho za to měl vyhubovat, nebo mu poděkovat. Na jednu stranu mu řekl, že nevypadá jako holka, ale na druhou zas, že má holčičí jméno. Ale něco ho praští přes nos, když mu naznačí, že má dívčí jméno. Paměť si z něj dělá často srandu. Někdy si pamatuje přesně to, co by si pamatovat neměl a podstatné věci jdou mimo. Jen málokdy si zapamatuje všechno do detailu, kor ty podstatné věci, ale něco mu říká, že tohohle už předtím někde viděl. Nemá ponětí kde, ale svědomí se ozývá.* Um, proč ne? Když jim vysvětlíme, co se vlastně chystáme dělat, tak si to snad nebudou vykládat špatně. *Pokrčí rameny. Ve svém věku stále věří na dobrotu lidí, takže mu příjde víc lidí by pochopilo, že se nuděj, než že by je poslali do háje, ale.. no, to je furt docela diskutabilní záležitost.*
Aj mňa teší. *Prehodí k Akimu z akejsi zdvorilosti, ktorú v sebe ešte nahrabe, pričom sa však pozrie aj na toho druhého, takže to môže byť brané tak, že to hovorila obom.* A práve preto, že si ich nevyberáme, tak si ľudia tie mená menia, vymýšľajú si prezývky, či sa predstavujú pod falošnými menami.. v tejto dobe je všetko možné. *Pokrčí plecami a potom sa mierne zaškľabí. Ďalší prejav emócií. Divné. To len naznačuje, že táto situácia pre ňu nie je nudná, čo je celkom zvláštne, ale keďže sa konečne aspoň niečo deje, tak sa nemôže sťažovať nie?* Rovno sa stavme o to, kto ich hodí viac. *Prehodí ironicky.*
A ty nevyzeráš ako dievča, Aki-chan. Holt mená si nevyberáme, mená nám dávajú rodičia bez toho, aby sme sa k nim vyjadrili. *Povie jednoducho a do úst si stiahne poslednú guličku danga. Paličku položí do tácky, ktorú v ruke skrčí. Hlavu zakloní a tiež porozuje nebo. Modrá, večne modrá. Tak príjemná farba, ktorá zároveň môže toľko toho skrývať, farba, ktorá pozná toľko tajomstiev a prináša toľko klamov. Jeho obľúbená farba. A hoci to bola jeho obľúbená farba, nie vždy mu vyhovovalo, že také má aj vlasy, aj keď na oči bol pyšný. On sám si ani neuvedomuje, že už Akiho stretol. Samozrejme, možno sa mu niečo v hlave pripomína, no to bolo už dávno a v úplne inom meste. A hoci na neho mal zmiešané spomienky, predsa to nemuselo znamenať, že je len jeden svojho druhu, aj keď, to by bolo už divné. Koniec koncov, on takéto veci nikdy moc neriešil. Nikdy neriešil ani to, čo si o ňom ľudia pomyslia, lebo sa riadil tým, že s každým sa uvidí ledva raz. Avšak, aj toto pravidlo malo výnimko, prvou bol Atsuchi, s ktorým sa spriatelil a následne tu stále bol jeho cech. Pohľad sklopil z neba na tých dvoch a konečne voľnou rukou si napravil šálu. Bol dosť strnulý z toho, že ten krk si musí skrývať.* A čo také chceš ísť robiť? Naháňať sa a zrážať ďalších ľudí? „Zrážať ľudí. Blond vlasy. Hyperaktívny. Aki….“ *Zrazu sa mu toto všetko ozvalo v hlave, no on sa toho chcel zavrtením hlavy zbaviť.*
*Tyčku od danga prostě schová do kapsy, aby ji nemusel furt držet v ruce. Budiž, možná si zasviní oblečení, ale proč vlastně ne. Během Moriho smíchu nasadí docela poťouchlý výraz, který jednoznačně vypovídá o tom, že nemá šajn o co go.* Etto, těší mě. *Posoudí, jen zná jména obou. Moriovo jméno se mu však hned od pohledu nezdá. Přimhouří oči a zkoumavě si ho prohlédne.* Nevypadáš jako Makoto. *Asi kvůli tomu, že už ho jednou viděl a jeho jméno nebylo Makoto. Navíc Makoto je určitě holčičí jméno. Nevrle se protáhne a zívne.* Já se nudím. Poďte něco dělat. *Zívne znovu, plácne sebou do trávy zírajíc tak bezcílně do nebe. Modré. Jako vždycky je modré, to není nic, co by si zasloužilo pozornost, takže je znuděný ještě víc.*
*“To kam som sa dostala..?“ spýta sa sama seba v duchu a mierne si povzdychne, no potom sa usmeje. Aby pôsobila trochu normálnejšie. Nie je to úplne nútený úsmev, no rozhodne nie je ani úplne prirodzený. Zato je asi jej najnormálnejšie vyzerajúci.. keď sa usmieva normálne, tak to často vyzerá trošičku šialene.* Prečo by to nikoho nemalo zaujímať? *Spýta sa len tak, no v skutočnosti ju tento fakt aj celkom zaujíma. „Aki a Makoto.. divné.“* Saki. *Predstaví sa úsečne, no nie je to povedané s nechuťou, ale skôr možno akýmsi radostnejším tónom. Povedzme si na rovinu.. všetko je radostnejšie, než to, ako ona normálne hovorí, takže toto je celkom úspech.*
*Nad ich reakciami sa rozosmeje. Sám nevie, čo mu prišlo také vtipné, ale je tomu proste tak. Veď to dievča sa chová, ako keby tu ani nebolo a ten chalan, z ničoho si nerobí hlavu. A to jeho odôvodnenie, že ich nevyrušil, no kto by sa nezasmial, že? Proste, prišli mu ako dostatočne komická dvojka, jeden mal energie na rozdávanie a druhá mu prišla, ako keby ju tento svet len nudil a neposkytoval jej žiadnu zábavu.* Tak, teda, hoci to nikoho nezaujíma, moje meno je M- *Vtom sa na pár okamihov zarazil, no rýchlo to uhral tým, že jeho pozornosť si získalo dango. „Nemôžem povedať svoje pravé meno, nie, keď tu nie som ako ja, ako člen temného Grimoire. Budem musieť zaklapať, no to nie je asi nič nové.* Moje meno je Makoto. *Povedal jednoducho meno, ktoré ho napadlo ako prvé. Veď meno Makoto je celkom rozšírené, no nie? Preto si s tým hlavu nelámal a jednoducho si stiahol do úst ďalšiu guličku tejto lepkavej pochúťky.*
*Pozdvihne obočie nad tým čo povedal Aki. Príde jej mimo.. celkom dosť. Ale zas, keď to vezme tak, že bude vekovo zhruba niekde ako ona, tak to zas nie je tak divné. V jej veku bývajú väčšinou aj natvrdlejší než on. Ešte ju napadla možnosť, žeby to nemyslel vážne, no to zavrhla takmer okamžite.* Myslím, žeby mi radšej zdrhali z cesty ale.. ako myslíš. *Uškrnie sa na Moria. Nad tým čo povie potom sa ale reálne zamyslí. Nezamýšľa sa nad tým, žeby to vážne hrali, ale nad tým, či sa podobajú na tie postavy. Totiž o sebe si myslí, že ona sa na princeznú hodí. Nech si hovorí kto chce, čo chce – hodí. Svojim vzhľadom určite. Z povahy by ale nadšení asi neboli. Keď sa pozerá na Akiho tak tam má pocit, že princ je pre neho totálne mimo. Možno vzhľadovo, ale povahovou je dokonca ešte ďalej snáď než ona od princeznej. A nad zloduchom sa nezamýšľa dlho. Možno by ho vedel zahrať, no skôr mala pocit, že by mu to neverila. Ale kto vie..*
„On je vážne tak natvrdlý alebo to len hrá? Lebo ak to hrá, tak je geniálny herec, ak to myslí vážne, tak mi je ho úprimne ľúto.“ *Poznamenal si neurčito v duchu a pozorne si prezrel Sakine šaty.* Jasné a ty budeš mať najväčšiu výhodu, lebo muži sa ti budú hádzať do cesty, aby zachránili pôvabné dievča v šatoch, ktoré očividne práve bojuje s neporaziteľným problémom. *Povedal tichšie a trocha sa nad tou myšlienkou pousmial.* A čo takto sa zahrať na záchranu uväznenej princeznej? Saki bude prinzecná, Aki môže byť princ a ja prekusnem to, že budem zloduch. Ale, vieš ako to chodí. *Oboril sa pohľadom na Akiho.* Po záchrane príde vyznanie, pusa a to žili šťastne až naveky. *Samozrejme, že to nemyslel vážne, ale bolo to asi rovnako reálne, ako keby teraz idú zhadzovať ľudí a tí sa nemajú uraziť.*
*Pootevře pusu, že něco poví, ale neví přesně, jestli by ho za to měl vyhubovat, nebo mu poděkovat. Na jednu stranu mu řekl, že nevypadá jako holka, ale na druhou zas, že má holčičí jméno. Ale něco ho praští přes nos, když mu naznačí, že má dívčí jméno. Paměť si z něj dělá často srandu. Někdy si pamatuje přesně to, co by si pamatovat neměl a podstatné věci jdou mimo. Jen málokdy si zapamatuje všechno do detailu, kor ty podstatné věci, ale něco mu říká, že tohohle už předtím někde viděl. Nemá ponětí kde, ale svědomí se ozývá.* Um, proč ne? Když jim vysvětlíme, co se vlastně chystáme dělat, tak si to snad nebudou vykládat špatně. *Pokrčí rameny. Ve svém věku stále věří na dobrotu lidí, takže mu příjde víc lidí by pochopilo, že se nuděj, než že by je poslali do háje, ale.. no, to je furt docela diskutabilní záležitost.*
Aj mňa teší. *Prehodí k Akimu z akejsi zdvorilosti, ktorú v sebe ešte nahrabe, pričom sa však pozrie aj na toho druhého, takže to môže byť brané tak, že to hovorila obom.* A práve preto, že si ich nevyberáme, tak si ľudia tie mená menia, vymýšľajú si prezývky, či sa predstavujú pod falošnými menami.. v tejto dobe je všetko možné. *Pokrčí plecami a potom sa mierne zaškľabí. Ďalší prejav emócií. Divné. To len naznačuje, že táto situácia pre ňu nie je nudná, čo je celkom zvláštne, ale keďže sa konečne aspoň niečo deje, tak sa nemôže sťažovať nie?* Rovno sa stavme o to, kto ich hodí viac. *Prehodí ironicky.*
A ty nevyzeráš ako dievča, Aki-chan. Holt mená si nevyberáme, mená nám dávajú rodičia bez toho, aby sme sa k nim vyjadrili. *Povie jednoducho a do úst si stiahne poslednú guličku danga. Paličku položí do tácky, ktorú v ruke skrčí. Hlavu zakloní a tiež porozuje nebo. Modrá, večne modrá. Tak príjemná farba, ktorá zároveň môže toľko toho skrývať, farba, ktorá pozná toľko tajomstiev a prináša toľko klamov. Jeho obľúbená farba. A hoci to bola jeho obľúbená farba, nie vždy mu vyhovovalo, že také má aj vlasy, aj keď na oči bol pyšný. On sám si ani neuvedomuje, že už Akiho stretol. Samozrejme, možno sa mu niečo v hlave pripomína, no to bolo už dávno a v úplne inom meste. A hoci na neho mal zmiešané spomienky, predsa to nemuselo znamenať, že je len jeden svojho druhu, aj keď, to by bolo už divné. Koniec koncov, on takéto veci nikdy moc neriešil. Nikdy neriešil ani to, čo si o ňom ľudia pomyslia, lebo sa riadil tým, že s každým sa uvidí ledva raz. Avšak, aj toto pravidlo malo výnimko, prvou bol Atsuchi, s ktorým sa spriatelil a následne tu stále bol jeho cech. Pohľad sklopil z neba na tých dvoch a konečne voľnou rukou si napravil šálu. Bol dosť strnulý z toho, že ten krk si musí skrývať.* A čo také chceš ísť robiť? Naháňať sa a zrážať ďalších ľudí? „Zrážať ľudí. Blond vlasy. Hyperaktívny. Aki….“ *Zrazu sa mu toto všetko ozvalo v hlave, no on sa toho chcel zavrtením hlavy zbaviť.*
*Tyčku od danga prostě schová do kapsy, aby ji nemusel furt držet v ruce. Budiž, možná si zasviní oblečení, ale proč vlastně ne. Během Moriho smíchu nasadí docela poťouchlý výraz, který jednoznačně vypovídá o tom, že nemá šajn o co go.* Etto, těší mě. *Posoudí, jen zná jména obou. Moriovo jméno se mu však hned od pohledu nezdá. Přimhouří oči a zkoumavě si ho prohlédne.* Nevypadáš jako Makoto. *Asi kvůli tomu, že už ho jednou viděl a jeho jméno nebylo Makoto. Navíc Makoto je určitě holčičí jméno. Nevrle se protáhne a zívne.* Já se nudím. Poďte něco dělat. *Zívne znovu, plácne sebou do trávy zírajíc tak bezcílně do nebe. Modré. Jako vždycky je modré, to není nic, co by si zasloužilo pozornost, takže je znuděný ještě víc.*
*“To kam som sa dostala..?“ spýta sa sama seba v duchu a mierne si povzdychne, no potom sa usmeje. Aby pôsobila trochu normálnejšie. Nie je to úplne nútený úsmev, no rozhodne nie je ani úplne prirodzený. Zato je asi jej najnormálnejšie vyzerajúci.. keď sa usmieva normálne, tak to často vyzerá trošičku šialene.* Prečo by to nikoho nemalo zaujímať? *Spýta sa len tak, no v skutočnosti ju tento fakt aj celkom zaujíma. „Aki a Makoto.. divné.“* Saki. *Predstaví sa úsečne, no nie je to povedané s nechuťou, ale skôr možno akýmsi radostnejším tónom. Povedzme si na rovinu.. všetko je radostnejšie, než to, ako ona normálne hovorí, takže toto je celkom úspech.*
*Nad ich reakciami sa rozosmeje. Sám nevie, čo mu prišlo také vtipné, ale je tomu proste tak. Veď to dievča sa chová, ako keby tu ani nebolo a ten chalan, z ničoho si nerobí hlavu. A to jeho odôvodnenie, že ich nevyrušil, no kto by sa nezasmial, že? Proste, prišli mu ako dostatočne komická dvojka, jeden mal energie na rozdávanie a druhá mu prišla, ako keby ju tento svet len nudil a neposkytoval jej žiadnu zábavu.* Tak, teda, hoci to nikoho nezaujíma, moje meno je M- *Vtom sa na pár okamihov zarazil, no rýchlo to uhral tým, že jeho pozornosť si získalo dango. „Nemôžem povedať svoje pravé meno, nie, keď tu nie som ako ja, ako člen temného Grimoire. Budem musieť zaklapať, no to nie je asi nič nové.* Moje meno je Makoto. *Povedal jednoducho meno, ktoré ho napadlo ako prvé. Veď meno Makoto je celkom rozšírené, no nie? Preto si s tým hlavu nelámal a jednoducho si stiahol do úst ďalšiu guličku tejto lepkavej pochúťky.*