Cože? *Optá se na Moriovo první otázku, protože během koštování druhého knedlíčku opět vypnul. Jak by po něm někdo mohl vyžadovat pozornost, když jí dango. To je jako chtít po Zemanovi, aby řídil republiku pod pět promile. Než se pustí do posledního, rozhodne se, že by nebylo naškodu je aspoň pět minut vnímat. Další otázku odbyde prostým záporným zavrtěním hlavou.* Já ji.. jenom jsem jí srazil a už jsme zůstali na zemi. *Pokrčí rameny. Nic složitého na vysvětlování. Dá si do tlamy už i poslední knedlíček, který se zdá být z těch tří nejčistší.* Já jsem Aki, kdyby jste to nevěděli. *Představí se, aniž by se obtěžoval dříve polknout obsah své kušny. Tyčku od danga prostě přelomí a nechává si ji v ruce. Poblíž pak určitě bude nějaký koš, že.*
*Prvú otázku úspešne započuje, ale keďže fakt nemá pocit, že sa škľabí, tak jednoducho pohodí plecami a inak sa tým nezaoberá. Potom zaklipká očami na Moria, takmer ako nejaká porcelánová bábika a na tvári sa jej usadí nechápavý výraz.* Vyrušiť..? Ja nemám zdania ani kto to je. *Prehodí, usmeje sa a pootočí hlavou na stranu. Uvedomuje si, že teraz to vyzerá ako keby mala rozpoltenú osobnosť, ale čo už. Ona možno aj má, keď sa nad tým hlbšie zamyslíte. Rozmýšľa prečo tam vlastne ešte je a popritom stočí zrak smerom k oblohe, ktorá stále vyzerá rovnako ako predtým. Vždy bola zvyknutá na to, že počasie sa mení z minúty na minútu, no tu to vyzerá akoby tu furt bolo jedno počasie dlhší čas. Alebo sa jej to minimálne tak zdá.*
Len že by nezaškodilo vnímať svet aj pri jedení… *Provokatívne na neho žmurkol a sám si vzal druhú paličku danga, ktorá mu zostala na tácke a konečne sa pustil do jedenia. Jazykom si prešiel po guličke, ktorú si stiahol z paličky do úsť a začal ju spokojne jesť. Začal sa ešte mierne obzerať, či niekde v okolí nie je koš, kam by potom zahodil tácku, no zatiaľ si ju ešte držal, aby si od tej sladkej omáčky niečo nepošpinil. Teda, normálne by mu to žiaden problém nerobilo, no teraz sa cítil inak, ako keby to nebol ani on. Veď aj to oblečenie, vôbec nesedelo k jeho povahe a nemal ani nič, čo by ho priraďovalo k tomu predtým. Teda, to mu aj prekážalo, no zároveň sa tým chránil, lebo vlastne skrýval vlastnú identitu.* Inak, nevyrušil som vás náhodou pri niečom? *Napadlo ho to až teraz, že sa im najprv chcel vyhnúť, lebo boli do niečoho zabraný, a tak sa pre istotu opýtal, no hneď pokračoval v jedení.*
*Věnuje se už druhému knedlíčku, který opět pokřupe jako fajnový čips a po hlasitém polknutí se chystá na další. Vlastně by se chystal, kdyby nezaznamenal jejich výrazy. Pusu připravenou k jídlu zas zavře a přetěkne oba pohledem. Díky zkoumání nové příchuti danga vlastně úplně vypustil veškeré poznámky mířené na jeho maličkost.* Co se tak šklebíte? *Zeptá se. Dívá se na ně jak kdyby je podezíral z nějakýho superzločinu. A vlastně podezírá správně – házet s jídlem je to nejhorší, co může vůbec být! Takový plejtvání, to je hrozný. Ještě by to tady sežralo nějaký zvíře a bylo by mu blbě.*
Nie, ďakujem. *Zakrúti hlavou a potom pozrie opäť na Akiru.* Chutí? *Spýta sa ho s jemným náznakom úsmevu na perách. Žeby za to mohlo počasie? Nevedno, no určite na tom niečo bolo. Pozrie opäť na tú škrnu na šatách, ktorú tam vlastne takmer ani vidieť nie je. Teraz si je už úplne istá, že sa to vyperie. Hentaká škrvna by tam proste nemohla zostať. Keď tak nad tým rozmýšľa ani si nestihla prezrieť tých dvoch, čo tam teraz s ňou stáli. Rozhodne sa to napraviť a najprv pohľadom prejde Moria. Zhodnotí veľké nič a pohľad presunie na druhého. Tam si akurát v duchu poznamená, že vyzerá až moc „škatuľkovo“. Má pocit, že pri nich vyzerá trochu ako piate kolo u vozu. A možno sa jej zas len niečo zdá.*
*Keď videl, ako sa ten chalan pustil do jedenia toho spadnutého danga, tak sa zo všetkých síl snažil potlačovať smiech, no cez to všetko sa na jeho lícach objavilo začervenanie, síce nevýrazné a slabé, ale predsa tam bolo. Otočil teda zrak a poupravil si voľnou rukou šatku, no tým ju nenápadne stiahol, čiže vrch tetovania trčal, no iba kúsok, takže sa nedalo spoznať, čo to tam má.* Ehm, dáš si? *Natiahol plastovú tácku smerom k dievčine. Samozrejme, že by si to najradšej zjedol sám, no aj tak sa ju rozhodol ponúknuť. Koniec koncov, mal už pár guličiek z prvej paličky a neboli až také dobré ako očakával. Ale zas, čo čakať od stánku v meste.* Inak, dobrú chuť… *Poznamenal so zdvihnutými kútikmi smerom k Akimu.*
Přes čtyři vteřiny? *Zaksichtí se. To není zrovna to, co chtěl slyšet, ale.. mohlo to být odděleno několika setinkama, ne? Přes čtyři vteřiny rozhodně nemusí nutně znamenat přes pět! Pokusí se očistit knedlík po knedlíku od přebytečných smítek, ale to jde jen velice těžko. Dobře, možná sem tam něco, ale víc tam toho zůstalo, než se odlepilo. Je to jenom hlína, to mu nemůže ublížit. Proto taky na nic moc nečeká a už v něm zmiz první knedlík. Pečlivě požvýká.. ta hlína tomu dodává chuť. Trochu jako kdyby to bylo posypané hrubou moukou. Kamínky tam nemá.. ty velké, které by dělali potíže, ale něco tam přece jenom lehce křupe. Sám neví, co by to mohlo být, protože je to totálně bez chuti. Prostě normální dango posypané hrubou moukou. extra super uber hrubou. Tváří se docela spokojeně.*
*Pozrie na to dango, potom na Akiru a len mierne pretočí očami.* Niečo cez štyri sekundy.. *Zahlási nakoniec monotóne a pohľad prehodí na Moria. Jeho veta ju.. pobavila? Mykne jej kútikmi úst, no udrží smiech. Práve povedala, že sa nič nestalo. Tá veta bola zbytočná. Zbytočné je sa uistiť o niečom, čo človek práve povie. Prišlo jej to svojim spôsobom celkom dosť stupidné, ale aspoň sa na tom pobavila. Dokonca jej to prišlo zaujímavejšie, než to, že ten druhý chcel zjesť niečo zo zeme. Nech si je.. jej žalúdok to nie je, tak jej to môže byť fuk. Jemu z toho bude zle. Sama hladná takmer nebýva.. proste je, keď má pocit, že už dlho nejedla. I keď ten čas je tiež diskutabilný, lebo občas je každú hodinu a inokedy niečo malé zje raz do dňa. Jedlo je pre ňu len pojmom a niečím, čo je pre človeka prirodzene potrebné.*
Tak, ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že sa nič nestalo… *Len pozoroval odhodené dango a v duchu mu bolo ľúto, že takto mrhal svojimi poslednými peniazmi, no aspoň mal lepšiu motiváciu na to, aby začal plniť konečne misie a len sa neflákal. Veď sa mu už podarilo stať členom, tak na čo čakal? Ešte aj toto vystupovanie, v podstate sa zase len hral na niekoho, kým nebol a skrýval vlastné rozhodnutie, ktoré bolo vyobrazené tmavo modrou na jeho ľavej časti zátylku pod tmavou šatkou. Už sa chcel dať na odchod, keď v tom ten jeden mladík zdvihol to dango a začal ho skúmať. „Ehm, on ho má v pláne jesť?“ Na jednej strane áno, aspoň sa využije to, za čo zaplatil, ale aj tak to napäto sledoval. Ani nie tak kvôli tomu, že sa to na chvíľu zvalilo do trávi a tým aj na hlinu, ale hlavne preto, že on už si išiel tú guľku stiahnuť do úst, keď v tom mu bola palička s dangom vyrazená ruky. Prakticky ju mal už v ústach, teda, ani tak moc nie, ale jazykom sa jej už rozhodne dotkol alebo ju ním aspoň škrkol, keď v tom sa to ten chalan vážne chystal jesť? Jeho pocit pohody a pokoja sa behom chvíľky niekoľkokrát zmeniť. Najprv zo šťastia z jedla, cez dočasný hnev až na teraz, na akýsi neurčitý pocit, možno miestami aj potlačovaný smiech? Ktovie.*
*Když na slečně vedle přistane dango, nemůže být raději. První co ho napadne je, že pršej knedlíky, ale její odůvodnění je mnohem realističtější.* To by bylo super. *Pobroukne zasněně. Co si víc přát. To by bylo skoro jako splněný sen – být bombardovaný knedlíkama jen se zmínit o hladu. Moria si snad ani nevšimne. Tedy rozhodně ho musel vidět, protože na pár vteřin na něm dokonce zastavil oči, ale když mu dojde pětivteřinové pravidlo, ihned počtyřech vyletí k místu dopadu té tyčky, kterou lítostivě zvedne.* Éh.. jak to bylo dlouho? To, nebylo to ani pět vteřin, že ne? *Přeletí mezi oběma pohledem a nakonec si dango pečlivě proskenuje. Samozřejmě na něco tak lepivého se muselo přilepit nějaké to smítko, nějaká hlína. Ale ta.. ta je čistá, ne? Kdyby byla špinavá, určitě by z ní nerostli kytky. To je první věc o které přemýšlí.*
*Tesne potom ako vstane sa niekde na nej z čista jasna zjaví dango. Nejak ho nepostrehla.. zjavne kvôli doznievaniu toho točenia hlavy.* To počujú hlad a hádžu zo stánku..? *Napadne jej prvé logické odôvodnenie, prečo má dango na ruke. Ani si neuvedomí, že to z úst vypustila nahlas. A vlastne je jej to fuk.* Alebo nie.. *Dodá ešte, keď uvidí ospravedlňujúceho sa chalana. Vníma ani nie polovicu z toho, čo hovorí, no chápavo prikyvuje.* Nič sa nestalo. *Dango zo seba opatrne strasie. Aj tak to zožerú nejaké zvery, takže to neberie ako žiadne ničenie prostredia. A palička sa rozloží. Na rukáve šiat jej síce zostal menší flak, ale má pocit, že sa to vyperie. Aj keby nie, tých šiat by jej ľúto zrovna nebolo. Akirovu otázku prakticky úplne odignoruje.. i keď u nej je skôr možné, že úplne zabudla, že sa niečo také pýtal. Nepodstatné veci jej v hlave neuviazli nikdy na dlho. To čo chcela si však pamätala perfektne až do podrobných detailov.*
*Síce si dával aj pomerne na čas, po chvíli ho hľad začal premáhať a tak nepatrne zrýchlil mieriac k stánku s jedlom. Okamžite si všimol, ako je na stánku nakreslené dango a vďaka tomu hneď vedel, čo si dá. Veď dango, to jedával vážne len zriedka a teraz k tomu mal príležitosť, tak prečo toho nevyužiť? „Hm, len dúfať, že budem mať dostatok peňazí, lebo posledné čo chcem je tu žebrať.“ Pohľadom preletel po okolí, či nenájde nič zaujímavé, prípadne miesto, kde by sa mohol zvaliť a v pokoji si zjesť svoje dango, no stále sa dosť sústredil aj na ten stánok, aby k nemu trafil, prípadne aby ho pri svojom šťastí nenabral. A jedno miestečko si aj vyhliadol, pod starším veľkým stromom s ohromnou korunou. Nanešťastie, nemal by tam tak úplne pokoj, lebo neďaleko toho miesta si všimol akéhosi energetického chalana a dievča v šatách, no nebol tak blízko na to, aby dokázal dobre rozoznávať. Tak či onak, konečne sa dostal k tomu stánku a milo sa pousmial, teda, tak milo, ako vedel.* Dobrý deň, prosím vás, koľko stojí dango? *Starec za pultom mu odpovedal neutrálnym chrapľavým hlasom a modrovlások sa v duchu zaradoval, že to má aj na dve porcie.* Tak poprosím dvakrát… *Starec prikývol a začal to chystať na malú plastovú tácku. Chlapec si zatiaľ pripravil peniaze, ktoré predal starcovi a prebral si svoje dango. Následne sa s nadšením vybral k tomu stromu, pričom musel prejsť okolo toho „párika“. Už po ceste začal jesť a doslova sa tou chuťou nechal pohltiť, keď v tom sa stalo niečo nečakané. Akési nahaňajúce deti, teda, on sám bol dieťa, ale títo tu boli ešte mladší od neho, do neho vrazili zrovna keď prechádzal neďaleko. Ten náraz bol prekvapivý a silný, keďže dieťa bežalo. Morio to síce ustál a udržal aj to jedno dango na paličke, no to druhé, ktoré práve jedol, mu vyletelo z ruky a letelo na dievča neďaleko jeho válajúce sa v tráve. Okamžite sa otočil na vinníka, no ten sa ospravedlnil a bežal preč. Nezostávalo mu nič iné, než spraviť pár krokov bližšie k tomu páriku a zabudnúť na relax, ktorý chcel.* Ehm, ospravedlňujem sa a dúfam, že vás to netrafilo a ani vám to niečo nezašpinilo. Mal som byť viac pozorný, ale ten zvrat som proste nečakal… *Dodal neistým úsmevom a poškrabkal sa vo vlasoch, pričom v jednej ruke stále držal tú tácku s jednou paličkou s dango.*
Fakt? Já nechtěl.. tak.. promiň. *Zamručí do hlíny ještě jednou zopakovanou omluvu. Nuž, přes hlínu to asi bude stejnak prd slyšet. Ze země se vůbec neobtěžuje, jediná věc, která mu stojí za to je přetočení se na záda, aby nekoukal do země.* Já dávám pozor, a-le.. za to může ta veverka. *Zakňučí zas tak omluvně. Jen tak bezcílně čumí do nebe a těká očima ze strany na stranu, ovšem netrvá dlouho, než ho to přestane bavit. Skoro až vyskočí zpět na nohy. Vyskočí na nohy jen proto, aby se mohl zas schoulit do tureckého sedu na zem.* Nemáš hlad? *Zeptá se. Sice budiž, otazník tam slyšet je, ale ať odpoví cokoli, ne není žádná odpověď, kor když vidí nějaký stánek pár metrů od nich. Nakloní zvědavě hlavu na stranu, aby vyzkoumal, co tam vlastně mají.*
*Všimne si síce, že do nej niekto beží, no buď jej vlastne ani nedôjde, že ju zrazí.. alebo, žeby sa proste zabudla uhnúť? Tak či onak proste skončí na zemi. Narazí si síce prakticky všetko počnúc hlavou a končiac nohami, no v zásade jej to je jedno. Hýbať môže všetkým.* Hm.. *Vydá zo seba, no zostane ležať. Je tam tráva, takže po prvé – ten dopad až tak zas nebolel a po druhé – vstávať sa jej hneď len tak nechce.* V pohode. *Zamumle smerom k nemu s pozrie smer nebo. Keďže leží, tak také ťažké na to nebo pozerať nie je. Po pár kratších chvíľach sa predsa len premôže a aspoň si sadne. Pritom si pohľadom premeria chlapca, čo ju zrazil.* Mal by si si dávať väčší pozor. *Dodá k tomu neutrálne a zdvihne sa na nohy. Kúsok zavávruje, pretože sa jej zatočí hlava, no potom sa ustáli a opráši si šaty.*
*Prišiel si dosť nesvoj, že pri sebe vlastne nemal nič od otca. Nemal na hlave svoju milovanú čiernu šiltovku, takže mal vlasy len tak, ako prišli, tak boli, stáli ako sa im chcelo. Teda, on sa s tým ešte nejak pohral, ale vietor si s tým aj tak znova spravil čo sa mu zachcelo. A navyše, čo bolo horšie, cítil sa hlavne nesvoj, lebo pri sebe nemal magický bič, ktorý využíval ako svoju primárnu zbraň. Veď čo iné čakať, keď to bola jeho jediná zbraň, že? Ale, chcel si ho zobrať, ale potom si uvedomil, že ho nemá kde schovať a ten bič by zbytočne na neho pútal pozornosť a on potrebuje čo najlepšie zapadnúť a nevytŕčať z davu. Aj keď, toto zrovna nebola jeho špecialita, on sa radšej pretvaroval, aby vytŕčal alebo aby ľudia skákali tak, ako on chcel. Teraz tomu však bolo inak. Mal zmiešané pocity, ale zároveň sa cítil… fajn. Nevedel prečo, ale proste tomu tak bolo. Pokojne prešiel bránou parku a smeroval si to po chodníku medzi stromami. Bolo to tu… upokojujúce a pekné, no aj tak mu to prišlo ako smutná snaha o napodobenie prírody v meste. Dával si pomerne načas, veď sa nikam neponáhľal a nič by mu to nebolo platné. Skôr sa snažil zachytiť nejaké zaujímavé informácie, no ako naschvál sa mu nič také nedarilo. Veď ocicmávajúci sa tíneďzeri pod stromom, stará babka kŕmiaca holubov z lavičky alebo dedkovci hrajúci prvý ťah v šachu už asi hodinu kvôli zlej pamäti, tí toho asi moc zaujímavého nenahovoria. Našťastie, všimol si aj nejaké pozitívum! Uvidel nejaký stánok s jedlom a okamžite pocítil hlad. „Hm, nejaké drobné by som mal mať, hádam mi to postačí…“ Napravil si šatku okolo krku a dával hlavne pozor, aby bolo tetovanie prekryté, pričom pokračoval v ceste. Pri tom všetkom si užíval pokojnú atmosféru tohto miesta, vietor šušťal pomedzi listy, vtáci štebotali, ako keby ten pravý krutý svet neexistoval.*
*Veverku sleduje až tak dlouho, dokud neuteče. Ta se určitě nenudí, ale zato on posledně nemá moc co dělat. Ten drobný hlodavec ho ale přivede na revoluční myšlenku – když veverka běží, určitě je happy, běhání jí jistě zaměstnává. Tím pádem se okamžitě rozeběhne i on, protože proč ne, že. Běží tak svižně, že mu z hlavy sletí nepříliš pečlivě připlácnutá kapuce. „Třeba mi daj dango na dluh. Mohli by. Ten pán tam mě má rád, takže.. určitě dá.“ Nemluvě o tom, že stařík ve stánku s dangem ho vždy div nevyžene baseballovou pálkou, protože se se ještě nestalo, že by mu tam něco nerozbil. Ať je to židlička, nebo počmáraný stůl, vždycky se našla nějaká drobnost. Inu, to ovšem není nic, co by ho dohnalo k myšlence, že ho nemaj rádi. Běží, běží a běží.. pak to do něčeho napálí a je na zemi ani neví jak. Jestli se mu nevyhla, určitě to odnesla Misaki.* J-já… p-pardon, nechtěl jsem tě.. srazit. Teď. Teda, nechtěl jsem tě srazit nikdy, a-le.. ani teď. *Omlouvá se. Tak či onak, on si headshot o zem hodil. Díky Bohu za trávu.*
*Nie žeby ju nefascinovalo aká atmosféra tam vládla, keď mala len zatvorené oči a načúvala zvukom okolitého sveta, no mala chuť sa zabaviť. Keď nie tu, tak niekde inde. K jej obľúbeným činnostiam tu v meste patrilo aj sledovať mágov. Bola to celkom dobrá skúsenosť a hlavne okolo nich sa vždy niečo dialo. Teraz však nikto nikde naokolo nebol a ak aj bol, tak bol pre ňu nadmieru nezaujímavý. Vstane z lavičky a natiahne si chrbát. Na sebe má šaty. Nie sú úplne obyčajné, no nie sú ani nijak zvlášť prešperkované. Vlasy ledabolo rozpustené po chrbte a na nohách obyčajné lodičky neutrálnej farby. Chvíľu stojí na mieste a obzrie sa. Okolo nej sú ľudia.. em.. ako inak, že? Keď si to tak zhrnie je to nuda. Strom, strom, strom, tráva, krík, človek, tráva, tráva, človek, strom.. ďalší povzdych ju neminie a slimačou chôdzou ide pomaly na druhú stranu parku.*
*Bolo to ešte stále pomerne čerstvé, no predsa tomu tak bolo už niekoľko dní. Bol členom temného cechu Grimoire Heart, aj keď bol povinný svoju identitu skrývať, lebo nebol schopný sa postarať o nevyhnutné, bol zatiaľ prislabý. A rada nemohla vedieť, kto patrí medzi tých členov. Preto buď musel nosiť bielu masku so znakom tohto cechu a plášť alebo svoje bežné oblečenie, no musel svoj krk držať zahalený, keďže na ľavej strane zátylku mal tmavo modré tetovanie cechu. V tomto meste síce raz bol, ale len tým štýlom, že sem prišiel na vlaku a len sa povypytoval na byliny, okamžite išiel do lesov, kde vtedy spoznal toho chalana. Jeho prvá a jediného kamaráta, ak sa to tak dalo nazvať. Teraz tu však bol z iného dôvodu. Rozhodol si dať chvíľu oddych a ešte si zistiť nejaké informácie, než sa vráti na vzducholoď a prijme nejakú misiu. Vlastne, bol tu práve preto, že vzducholoď mala cestu neďaleko, nevedel prečo, no vedel, že sa dobre skrývala, no on toho využil. Do toho cechu skutočne zapadol, ako povedala samotná majsterka, ale to len kvôli jeho falošnej identite. Jedno si však uvedomoval veľmi dobre, od prvého momentu sa k nemu síce správala naoko rovnako a nechala by ho zomrieť, no predsa len mu to prišlo, že s ním do budúcna niečo zamýšľa. Koniec koncov, stal sa jej figúrkou, aj keď mala tá figúrka vlastné plány. Prechádzal sa po meste, pričom mieril k parku, o čom nevedel. Na sebe mal jediné schopné oblečenie, čo sa mu podarilo vo vzducholodi získať. Tmavé športové tenisky, čierne nohavice, tričko s krátkym bielym rukávom a cez tričko niečo podobné čiernej elegantnej veste, ktorou sa snažil zakryť niečo na tričku. Okolo krku mal obmotaný ešte akúsi tmavú šatku, ktorá bola síce navoľno, no efektívne zakrývala tetovanie. Síce mu toto oblečenie pridávalo možno aj trochu na veku, bolo to vážne najschopnejšie, čo sa mu podarilo skombinovať, aj keď kameňom úrazu bola tá šatka. Nanešťastie, nič lepšie nenašiel.*
*Celý potlučený prochází skrz park. Když zkoušíte vyletět z okna sirotčince pomocí něčeho, co umíte sotva správě vyvolat, rozhodně to nemůže dopadnout dobře. Nuž, asi proto je tak odřený a ušpiněný od hlíny – především na jeho bílé klokance to jde dobře vidět. Možná má trochu poprášenu od hlíny i blonďatou hřívu, ale naneštěstí ta je přikrytá kapucí oné klokanky. Světlé džíny to odnesly především na kolenou a tenisky, no… ty už se chtějí rozpadnout několik měsíců. Jeden by si říkal, že kyž je tak potlučenej, musí mít zaručeně slzy nakrajíčku, ale.. kdepak. Ruce v kapse a tlemení se na všechny strany rozhodně nevypovídají o tom, že by ho něco bolelo. „Možná bych si měl jít pro něco k jídlu. Tady nic k jídlu nebude.. nic sladkýho.“ Upraví si v duchu svoji větu, když kolem proběhne nějaká veverka. Ta by se dala jíst, kdyby měl oheň. Ale je tak malá, navíc je roztomilá a co je nejhorší – nemá sůl. A nejí maso. To je asi vážně to nejhorší.*
*Sedí na lavičke v parku v Magnólií. Rozhodla sa totiž konečne trochu vyjsť znovu z tej jej prírody zas niekam do mesta. Čo jej úplne nevyšlo, vzhľadom na to, kde teraz sedela. Poobzerá sa okolo seba a s miernym povzdychom zavrie oči. Ľudia tu síce sú, no nič moc sa tam teda nedeje. I keď.. ak chcela, aby sa niečo dialo, tak si mala skôr sadnúť pred budovu Fairy Tailu, než sem. Logika na entú, čo si budeme hovoriť.. „Ale aspoň niečo,“ povie si pre seba v duchu, keď k nej doľahne ruch z ulice. Pootvorí jedno oko a pozrie sa na nebo. Pripomína jej šarkany. Vždy keď sa tam pozrie tak si spomenie na šarkany.. zas ho radšej zavrie. Tieto spomienky nemá ani najmenšiu chuť rozoberať.*
Cože? *Optá se na Moriovo první otázku, protože během koštování druhého knedlíčku opět vypnul. Jak by po něm někdo mohl vyžadovat pozornost, když jí dango. To je jako chtít po Zemanovi, aby řídil republiku pod pět promile. Než se pustí do posledního, rozhodne se, že by nebylo naškodu je aspoň pět minut vnímat. Další otázku odbyde prostým záporným zavrtěním hlavou.* Já ji.. jenom jsem jí srazil a už jsme zůstali na zemi. *Pokrčí rameny. Nic složitého na vysvětlování. Dá si do tlamy už i poslední knedlíček, který se zdá být z těch tří nejčistší.* Já jsem Aki, kdyby jste to nevěděli. *Představí se, aniž by se obtěžoval dříve polknout obsah své kušny. Tyčku od danga prostě přelomí a nechává si ji v ruce. Poblíž pak určitě bude nějaký koš, že.*
*Prvú otázku úspešne započuje, ale keďže fakt nemá pocit, že sa škľabí, tak jednoducho pohodí plecami a inak sa tým nezaoberá. Potom zaklipká očami na Moria, takmer ako nejaká porcelánová bábika a na tvári sa jej usadí nechápavý výraz.* Vyrušiť..? Ja nemám zdania ani kto to je. *Prehodí, usmeje sa a pootočí hlavou na stranu. Uvedomuje si, že teraz to vyzerá ako keby mala rozpoltenú osobnosť, ale čo už. Ona možno aj má, keď sa nad tým hlbšie zamyslíte. Rozmýšľa prečo tam vlastne ešte je a popritom stočí zrak smerom k oblohe, ktorá stále vyzerá rovnako ako predtým. Vždy bola zvyknutá na to, že počasie sa mení z minúty na minútu, no tu to vyzerá akoby tu furt bolo jedno počasie dlhší čas. Alebo sa jej to minimálne tak zdá.*
Len že by nezaškodilo vnímať svet aj pri jedení… *Provokatívne na neho žmurkol a sám si vzal druhú paličku danga, ktorá mu zostala na tácke a konečne sa pustil do jedenia. Jazykom si prešiel po guličke, ktorú si stiahol z paličky do úsť a začal ju spokojne jesť. Začal sa ešte mierne obzerať, či niekde v okolí nie je koš, kam by potom zahodil tácku, no zatiaľ si ju ešte držal, aby si od tej sladkej omáčky niečo nepošpinil. Teda, normálne by mu to žiaden problém nerobilo, no teraz sa cítil inak, ako keby to nebol ani on. Veď aj to oblečenie, vôbec nesedelo k jeho povahe a nemal ani nič, čo by ho priraďovalo k tomu predtým. Teda, to mu aj prekážalo, no zároveň sa tým chránil, lebo vlastne skrýval vlastnú identitu.* Inak, nevyrušil som vás náhodou pri niečom? *Napadlo ho to až teraz, že sa im najprv chcel vyhnúť, lebo boli do niečoho zabraný, a tak sa pre istotu opýtal, no hneď pokračoval v jedení.*
*Věnuje se už druhému knedlíčku, který opět pokřupe jako fajnový čips a po hlasitém polknutí se chystá na další. Vlastně by se chystal, kdyby nezaznamenal jejich výrazy. Pusu připravenou k jídlu zas zavře a přetěkne oba pohledem. Díky zkoumání nové příchuti danga vlastně úplně vypustil veškeré poznámky mířené na jeho maličkost.* Co se tak šklebíte? *Zeptá se. Dívá se na ně jak kdyby je podezíral z nějakýho superzločinu. A vlastně podezírá správně – házet s jídlem je to nejhorší, co může vůbec být! Takový plejtvání, to je hrozný. Ještě by to tady sežralo nějaký zvíře a bylo by mu blbě.*
Nie, ďakujem. *Zakrúti hlavou a potom pozrie opäť na Akiru.* Chutí? *Spýta sa ho s jemným náznakom úsmevu na perách. Žeby za to mohlo počasie? Nevedno, no určite na tom niečo bolo. Pozrie opäť na tú škrnu na šatách, ktorú tam vlastne takmer ani vidieť nie je. Teraz si je už úplne istá, že sa to vyperie. Hentaká škrvna by tam proste nemohla zostať. Keď tak nad tým rozmýšľa ani si nestihla prezrieť tých dvoch, čo tam teraz s ňou stáli. Rozhodne sa to napraviť a najprv pohľadom prejde Moria. Zhodnotí veľké nič a pohľad presunie na druhého. Tam si akurát v duchu poznamená, že vyzerá až moc „škatuľkovo“. Má pocit, že pri nich vyzerá trochu ako piate kolo u vozu. A možno sa jej zas len niečo zdá.*
*Keď videl, ako sa ten chalan pustil do jedenia toho spadnutého danga, tak sa zo všetkých síl snažil potlačovať smiech, no cez to všetko sa na jeho lícach objavilo začervenanie, síce nevýrazné a slabé, ale predsa tam bolo. Otočil teda zrak a poupravil si voľnou rukou šatku, no tým ju nenápadne stiahol, čiže vrch tetovania trčal, no iba kúsok, takže sa nedalo spoznať, čo to tam má.* Ehm, dáš si? *Natiahol plastovú tácku smerom k dievčine. Samozrejme, že by si to najradšej zjedol sám, no aj tak sa ju rozhodol ponúknuť. Koniec koncov, mal už pár guličiek z prvej paličky a neboli až také dobré ako očakával. Ale zas, čo čakať od stánku v meste.* Inak, dobrú chuť… *Poznamenal so zdvihnutými kútikmi smerom k Akimu.*
Přes čtyři vteřiny? *Zaksichtí se. To není zrovna to, co chtěl slyšet, ale.. mohlo to být odděleno několika setinkama, ne? Přes čtyři vteřiny rozhodně nemusí nutně znamenat přes pět! Pokusí se očistit knedlík po knedlíku od přebytečných smítek, ale to jde jen velice těžko. Dobře, možná sem tam něco, ale víc tam toho zůstalo, než se odlepilo. Je to jenom hlína, to mu nemůže ublížit. Proto taky na nic moc nečeká a už v něm zmiz první knedlík. Pečlivě požvýká.. ta hlína tomu dodává chuť. Trochu jako kdyby to bylo posypané hrubou moukou. Kamínky tam nemá.. ty velké, které by dělali potíže, ale něco tam přece jenom lehce křupe. Sám neví, co by to mohlo být, protože je to totálně bez chuti. Prostě normální dango posypané hrubou moukou. extra super uber hrubou. Tváří se docela spokojeně.*
*Pozrie na to dango, potom na Akiru a len mierne pretočí očami.* Niečo cez štyri sekundy.. *Zahlási nakoniec monotóne a pohľad prehodí na Moria. Jeho veta ju.. pobavila? Mykne jej kútikmi úst, no udrží smiech. Práve povedala, že sa nič nestalo. Tá veta bola zbytočná. Zbytočné je sa uistiť o niečom, čo človek práve povie. Prišlo jej to svojim spôsobom celkom dosť stupidné, ale aspoň sa na tom pobavila. Dokonca jej to prišlo zaujímavejšie, než to, že ten druhý chcel zjesť niečo zo zeme. Nech si je.. jej žalúdok to nie je, tak jej to môže byť fuk. Jemu z toho bude zle. Sama hladná takmer nebýva.. proste je, keď má pocit, že už dlho nejedla. I keď ten čas je tiež diskutabilný, lebo občas je každú hodinu a inokedy niečo malé zje raz do dňa. Jedlo je pre ňu len pojmom a niečím, čo je pre človeka prirodzene potrebné.*
Tak, ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že sa nič nestalo… *Len pozoroval odhodené dango a v duchu mu bolo ľúto, že takto mrhal svojimi poslednými peniazmi, no aspoň mal lepšiu motiváciu na to, aby začal plniť konečne misie a len sa neflákal. Veď sa mu už podarilo stať členom, tak na čo čakal? Ešte aj toto vystupovanie, v podstate sa zase len hral na niekoho, kým nebol a skrýval vlastné rozhodnutie, ktoré bolo vyobrazené tmavo modrou na jeho ľavej časti zátylku pod tmavou šatkou. Už sa chcel dať na odchod, keď v tom ten jeden mladík zdvihol to dango a začal ho skúmať. „Ehm, on ho má v pláne jesť?“ Na jednej strane áno, aspoň sa využije to, za čo zaplatil, ale aj tak to napäto sledoval. Ani nie tak kvôli tomu, že sa to na chvíľu zvalilo do trávi a tým aj na hlinu, ale hlavne preto, že on už si išiel tú guľku stiahnuť do úst, keď v tom mu bola palička s dangom vyrazená ruky. Prakticky ju mal už v ústach, teda, ani tak moc nie, ale jazykom sa jej už rozhodne dotkol alebo ju ním aspoň škrkol, keď v tom sa to ten chalan vážne chystal jesť? Jeho pocit pohody a pokoja sa behom chvíľky niekoľkokrát zmeniť. Najprv zo šťastia z jedla, cez dočasný hnev až na teraz, na akýsi neurčitý pocit, možno miestami aj potlačovaný smiech? Ktovie.*
*Když na slečně vedle přistane dango, nemůže být raději. První co ho napadne je, že pršej knedlíky, ale její odůvodnění je mnohem realističtější.* To by bylo super. *Pobroukne zasněně. Co si víc přát. To by bylo skoro jako splněný sen – být bombardovaný knedlíkama jen se zmínit o hladu. Moria si snad ani nevšimne. Tedy rozhodně ho musel vidět, protože na pár vteřin na něm dokonce zastavil oči, ale když mu dojde pětivteřinové pravidlo, ihned počtyřech vyletí k místu dopadu té tyčky, kterou lítostivě zvedne.* Éh.. jak to bylo dlouho? To, nebylo to ani pět vteřin, že ne? *Přeletí mezi oběma pohledem a nakonec si dango pečlivě proskenuje. Samozřejmě na něco tak lepivého se muselo přilepit nějaké to smítko, nějaká hlína. Ale ta.. ta je čistá, ne? Kdyby byla špinavá, určitě by z ní nerostli kytky. To je první věc o které přemýšlí.*
*Tesne potom ako vstane sa niekde na nej z čista jasna zjaví dango. Nejak ho nepostrehla.. zjavne kvôli doznievaniu toho točenia hlavy.* To počujú hlad a hádžu zo stánku..? *Napadne jej prvé logické odôvodnenie, prečo má dango na ruke. Ani si neuvedomí, že to z úst vypustila nahlas. A vlastne je jej to fuk.* Alebo nie.. *Dodá ešte, keď uvidí ospravedlňujúceho sa chalana. Vníma ani nie polovicu z toho, čo hovorí, no chápavo prikyvuje.* Nič sa nestalo. *Dango zo seba opatrne strasie. Aj tak to zožerú nejaké zvery, takže to neberie ako žiadne ničenie prostredia. A palička sa rozloží. Na rukáve šiat jej síce zostal menší flak, ale má pocit, že sa to vyperie. Aj keby nie, tých šiat by jej ľúto zrovna nebolo. Akirovu otázku prakticky úplne odignoruje.. i keď u nej je skôr možné, že úplne zabudla, že sa niečo také pýtal. Nepodstatné veci jej v hlave neuviazli nikdy na dlho. To čo chcela si však pamätala perfektne až do podrobných detailov.*
*Síce si dával aj pomerne na čas, po chvíli ho hľad začal premáhať a tak nepatrne zrýchlil mieriac k stánku s jedlom. Okamžite si všimol, ako je na stánku nakreslené dango a vďaka tomu hneď vedel, čo si dá. Veď dango, to jedával vážne len zriedka a teraz k tomu mal príležitosť, tak prečo toho nevyužiť? „Hm, len dúfať, že budem mať dostatok peňazí, lebo posledné čo chcem je tu žebrať.“ Pohľadom preletel po okolí, či nenájde nič zaujímavé, prípadne miesto, kde by sa mohol zvaliť a v pokoji si zjesť svoje dango, no stále sa dosť sústredil aj na ten stánok, aby k nemu trafil, prípadne aby ho pri svojom šťastí nenabral. A jedno miestečko si aj vyhliadol, pod starším veľkým stromom s ohromnou korunou. Nanešťastie, nemal by tam tak úplne pokoj, lebo neďaleko toho miesta si všimol akéhosi energetického chalana a dievča v šatách, no nebol tak blízko na to, aby dokázal dobre rozoznávať. Tak či onak, konečne sa dostal k tomu stánku a milo sa pousmial, teda, tak milo, ako vedel.* Dobrý deň, prosím vás, koľko stojí dango? *Starec za pultom mu odpovedal neutrálnym chrapľavým hlasom a modrovlások sa v duchu zaradoval, že to má aj na dve porcie.* Tak poprosím dvakrát… *Starec prikývol a začal to chystať na malú plastovú tácku. Chlapec si zatiaľ pripravil peniaze, ktoré predal starcovi a prebral si svoje dango. Následne sa s nadšením vybral k tomu stromu, pričom musel prejsť okolo toho „párika“. Už po ceste začal jesť a doslova sa tou chuťou nechal pohltiť, keď v tom sa stalo niečo nečakané. Akési nahaňajúce deti, teda, on sám bol dieťa, ale títo tu boli ešte mladší od neho, do neho vrazili zrovna keď prechádzal neďaleko. Ten náraz bol prekvapivý a silný, keďže dieťa bežalo. Morio to síce ustál a udržal aj to jedno dango na paličke, no to druhé, ktoré práve jedol, mu vyletelo z ruky a letelo na dievča neďaleko jeho válajúce sa v tráve. Okamžite sa otočil na vinníka, no ten sa ospravedlnil a bežal preč. Nezostávalo mu nič iné, než spraviť pár krokov bližšie k tomu páriku a zabudnúť na relax, ktorý chcel.* Ehm, ospravedlňujem sa a dúfam, že vás to netrafilo a ani vám to niečo nezašpinilo. Mal som byť viac pozorný, ale ten zvrat som proste nečakal… *Dodal neistým úsmevom a poškrabkal sa vo vlasoch, pričom v jednej ruke stále držal tú tácku s jednou paličkou s dango.*
Fakt? Já nechtěl.. tak.. promiň. *Zamručí do hlíny ještě jednou zopakovanou omluvu. Nuž, přes hlínu to asi bude stejnak prd slyšet. Ze země se vůbec neobtěžuje, jediná věc, která mu stojí za to je přetočení se na záda, aby nekoukal do země.* Já dávám pozor, a-le.. za to může ta veverka. *Zakňučí zas tak omluvně. Jen tak bezcílně čumí do nebe a těká očima ze strany na stranu, ovšem netrvá dlouho, než ho to přestane bavit. Skoro až vyskočí zpět na nohy. Vyskočí na nohy jen proto, aby se mohl zas schoulit do tureckého sedu na zem.* Nemáš hlad? *Zeptá se. Sice budiž, otazník tam slyšet je, ale ať odpoví cokoli, ne není žádná odpověď, kor když vidí nějaký stánek pár metrů od nich. Nakloní zvědavě hlavu na stranu, aby vyzkoumal, co tam vlastně mají.*
*Všimne si síce, že do nej niekto beží, no buď jej vlastne ani nedôjde, že ju zrazí.. alebo, žeby sa proste zabudla uhnúť? Tak či onak proste skončí na zemi. Narazí si síce prakticky všetko počnúc hlavou a končiac nohami, no v zásade jej to je jedno. Hýbať môže všetkým.* Hm.. *Vydá zo seba, no zostane ležať. Je tam tráva, takže po prvé – ten dopad až tak zas nebolel a po druhé – vstávať sa jej hneď len tak nechce.* V pohode. *Zamumle smerom k nemu s pozrie smer nebo. Keďže leží, tak také ťažké na to nebo pozerať nie je. Po pár kratších chvíľach sa predsa len premôže a aspoň si sadne. Pritom si pohľadom premeria chlapca, čo ju zrazil.* Mal by si si dávať väčší pozor. *Dodá k tomu neutrálne a zdvihne sa na nohy. Kúsok zavávruje, pretože sa jej zatočí hlava, no potom sa ustáli a opráši si šaty.*
*Prišiel si dosť nesvoj, že pri sebe vlastne nemal nič od otca. Nemal na hlave svoju milovanú čiernu šiltovku, takže mal vlasy len tak, ako prišli, tak boli, stáli ako sa im chcelo. Teda, on sa s tým ešte nejak pohral, ale vietor si s tým aj tak znova spravil čo sa mu zachcelo. A navyše, čo bolo horšie, cítil sa hlavne nesvoj, lebo pri sebe nemal magický bič, ktorý využíval ako svoju primárnu zbraň. Veď čo iné čakať, keď to bola jeho jediná zbraň, že? Ale, chcel si ho zobrať, ale potom si uvedomil, že ho nemá kde schovať a ten bič by zbytočne na neho pútal pozornosť a on potrebuje čo najlepšie zapadnúť a nevytŕčať z davu. Aj keď, toto zrovna nebola jeho špecialita, on sa radšej pretvaroval, aby vytŕčal alebo aby ľudia skákali tak, ako on chcel. Teraz tomu však bolo inak. Mal zmiešané pocity, ale zároveň sa cítil… fajn. Nevedel prečo, ale proste tomu tak bolo. Pokojne prešiel bránou parku a smeroval si to po chodníku medzi stromami. Bolo to tu… upokojujúce a pekné, no aj tak mu to prišlo ako smutná snaha o napodobenie prírody v meste. Dával si pomerne načas, veď sa nikam neponáhľal a nič by mu to nebolo platné. Skôr sa snažil zachytiť nejaké zaujímavé informácie, no ako naschvál sa mu nič také nedarilo. Veď ocicmávajúci sa tíneďzeri pod stromom, stará babka kŕmiaca holubov z lavičky alebo dedkovci hrajúci prvý ťah v šachu už asi hodinu kvôli zlej pamäti, tí toho asi moc zaujímavého nenahovoria. Našťastie, všimol si aj nejaké pozitívum! Uvidel nejaký stánok s jedlom a okamžite pocítil hlad. „Hm, nejaké drobné by som mal mať, hádam mi to postačí…“ Napravil si šatku okolo krku a dával hlavne pozor, aby bolo tetovanie prekryté, pričom pokračoval v ceste. Pri tom všetkom si užíval pokojnú atmosféru tohto miesta, vietor šušťal pomedzi listy, vtáci štebotali, ako keby ten pravý krutý svet neexistoval.*
*Veverku sleduje až tak dlouho, dokud neuteče. Ta se určitě nenudí, ale zato on posledně nemá moc co dělat. Ten drobný hlodavec ho ale přivede na revoluční myšlenku – když veverka běží, určitě je happy, běhání jí jistě zaměstnává. Tím pádem se okamžitě rozeběhne i on, protože proč ne, že. Běží tak svižně, že mu z hlavy sletí nepříliš pečlivě připlácnutá kapuce. „Třeba mi daj dango na dluh. Mohli by. Ten pán tam mě má rád, takže.. určitě dá.“ Nemluvě o tom, že stařík ve stánku s dangem ho vždy div nevyžene baseballovou pálkou, protože se se ještě nestalo, že by mu tam něco nerozbil. Ať je to židlička, nebo počmáraný stůl, vždycky se našla nějaká drobnost. Inu, to ovšem není nic, co by ho dohnalo k myšlence, že ho nemaj rádi. Běží, běží a běží.. pak to do něčeho napálí a je na zemi ani neví jak. Jestli se mu nevyhla, určitě to odnesla Misaki.* J-já… p-pardon, nechtěl jsem tě.. srazit. Teď. Teda, nechtěl jsem tě srazit nikdy, a-le.. ani teď. *Omlouvá se. Tak či onak, on si headshot o zem hodil. Díky Bohu za trávu.*
*Nie žeby ju nefascinovalo aká atmosféra tam vládla, keď mala len zatvorené oči a načúvala zvukom okolitého sveta, no mala chuť sa zabaviť. Keď nie tu, tak niekde inde. K jej obľúbeným činnostiam tu v meste patrilo aj sledovať mágov. Bola to celkom dobrá skúsenosť a hlavne okolo nich sa vždy niečo dialo. Teraz však nikto nikde naokolo nebol a ak aj bol, tak bol pre ňu nadmieru nezaujímavý. Vstane z lavičky a natiahne si chrbát. Na sebe má šaty. Nie sú úplne obyčajné, no nie sú ani nijak zvlášť prešperkované. Vlasy ledabolo rozpustené po chrbte a na nohách obyčajné lodičky neutrálnej farby. Chvíľu stojí na mieste a obzrie sa. Okolo nej sú ľudia.. em.. ako inak, že? Keď si to tak zhrnie je to nuda. Strom, strom, strom, tráva, krík, človek, tráva, tráva, človek, strom.. ďalší povzdych ju neminie a slimačou chôdzou ide pomaly na druhú stranu parku.*
*Bolo to ešte stále pomerne čerstvé, no predsa tomu tak bolo už niekoľko dní. Bol členom temného cechu Grimoire Heart, aj keď bol povinný svoju identitu skrývať, lebo nebol schopný sa postarať o nevyhnutné, bol zatiaľ prislabý. A rada nemohla vedieť, kto patrí medzi tých členov. Preto buď musel nosiť bielu masku so znakom tohto cechu a plášť alebo svoje bežné oblečenie, no musel svoj krk držať zahalený, keďže na ľavej strane zátylku mal tmavo modré tetovanie cechu. V tomto meste síce raz bol, ale len tým štýlom, že sem prišiel na vlaku a len sa povypytoval na byliny, okamžite išiel do lesov, kde vtedy spoznal toho chalana. Jeho prvá a jediného kamaráta, ak sa to tak dalo nazvať. Teraz tu však bol z iného dôvodu. Rozhodol si dať chvíľu oddych a ešte si zistiť nejaké informácie, než sa vráti na vzducholoď a prijme nejakú misiu. Vlastne, bol tu práve preto, že vzducholoď mala cestu neďaleko, nevedel prečo, no vedel, že sa dobre skrývala, no on toho využil. Do toho cechu skutočne zapadol, ako povedala samotná majsterka, ale to len kvôli jeho falošnej identite. Jedno si však uvedomoval veľmi dobre, od prvého momentu sa k nemu síce správala naoko rovnako a nechala by ho zomrieť, no predsa len mu to prišlo, že s ním do budúcna niečo zamýšľa. Koniec koncov, stal sa jej figúrkou, aj keď mala tá figúrka vlastné plány. Prechádzal sa po meste, pričom mieril k parku, o čom nevedel. Na sebe mal jediné schopné oblečenie, čo sa mu podarilo vo vzducholodi získať. Tmavé športové tenisky, čierne nohavice, tričko s krátkym bielym rukávom a cez tričko niečo podobné čiernej elegantnej veste, ktorou sa snažil zakryť niečo na tričku. Okolo krku mal obmotaný ešte akúsi tmavú šatku, ktorá bola síce navoľno, no efektívne zakrývala tetovanie. Síce mu toto oblečenie pridávalo možno aj trochu na veku, bolo to vážne najschopnejšie, čo sa mu podarilo skombinovať, aj keď kameňom úrazu bola tá šatka. Nanešťastie, nič lepšie nenašiel.*
*Celý potlučený prochází skrz park. Když zkoušíte vyletět z okna sirotčince pomocí něčeho, co umíte sotva správě vyvolat, rozhodně to nemůže dopadnout dobře. Nuž, asi proto je tak odřený a ušpiněný od hlíny – především na jeho bílé klokance to jde dobře vidět. Možná má trochu poprášenu od hlíny i blonďatou hřívu, ale naneštěstí ta je přikrytá kapucí oné klokanky. Světlé džíny to odnesly především na kolenou a tenisky, no… ty už se chtějí rozpadnout několik měsíců. Jeden by si říkal, že kyž je tak potlučenej, musí mít zaručeně slzy nakrajíčku, ale.. kdepak. Ruce v kapse a tlemení se na všechny strany rozhodně nevypovídají o tom, že by ho něco bolelo. „Možná bych si měl jít pro něco k jídlu. Tady nic k jídlu nebude.. nic sladkýho.“ Upraví si v duchu svoji větu, když kolem proběhne nějaká veverka. Ta by se dala jíst, kdyby měl oheň. Ale je tak malá, navíc je roztomilá a co je nejhorší – nemá sůl. A nejí maso. To je asi vážně to nejhorší.*
*Sedí na lavičke v parku v Magnólií. Rozhodla sa totiž konečne trochu vyjsť znovu z tej jej prírody zas niekam do mesta. Čo jej úplne nevyšlo, vzhľadom na to, kde teraz sedela. Poobzerá sa okolo seba a s miernym povzdychom zavrie oči. Ľudia tu síce sú, no nič moc sa tam teda nedeje. I keď.. ak chcela, aby sa niečo dialo, tak si mala skôr sadnúť pred budovu Fairy Tailu, než sem. Logika na entú, čo si budeme hovoriť.. „Ale aspoň niečo,“ povie si pre seba v duchu, keď k nej doľahne ruch z ulice. Pootvorí jedno oko a pozrie sa na nebo. Pripomína jej šarkany. Vždy keď sa tam pozrie tak si spomenie na šarkany.. zas ho radšej zavrie. Tieto spomienky nemá ani najmenšiu chuť rozoberať.*