Údolie je časťou Cloverského kaňonu v blízkosti mesta Clover. Toto územie je známe kvôli častým zemetraseniam, pričom zem tu tvorí prírodné bludisko, z ktorého nie je ľahké sa dostať. Okrem toho, v Pavučinovom údolí žije aj vzácny druh Hane-Sakana, tiež známy ako Okrídlená ryba.
*Potichu sa zasmiala nad tým čo chlapec povedal.* Byť nemág a byť dobre informovaný? Neverím. *Zasmiala sa znovu, pričom ho jemne buchla päsťou do hrudníka. Určite to myslela len zo srandy. Nesnažila sa ho nejak vyprovokovať. Nemala k tomu žiaden dôvod. Teda, Victorique nikdy žiadneho človeka nevyprovokovala. Bolo jej lepšie, keď stála bokom od všetkého. Nič sa jej netýkalo, žiadne starosti, žiadne problémy. Tento spôsob nažívania malo so sebou veľkú nevýhodu. Kontakty s ľuďmi. Victorique nemá skoro žiadnych kamarátov. Nevie ani čo kamarátstvo znamená. Jediný blízky pre ňu existoval len Raito. Kedysi dávno, vtedy ešte žila so svojimi rodičmi, nemala tiež nejak extrémne veľa priateľov. Mala vytvorenú skupinku, v ktorej bolo asi osem detí aj s ňou. Trávila s nimi väčšinu svojho voľného času. Vtedy pre ňu znamenali kamaráti niečo ako dobrodružstvo, elixír zábavy. Detské stokovanie na preliezkach bola ich každodenná zábavka.* Raito-kun, prestaň štekať! A nestoj blízko toho útesu. Raito! *Začala kričať po ňom, pričom pomaly cupitala za ním.*
Drakobijec? *Div, že nepadol opäť na zadok. Od otca počul mnoho príbehov a legiend, dobre vedel aj to, že draci boli prvé pozemské bytosti, ktoré vládli mágii a tí, ktorých svoju mágiu naučili boli drakobijci. Bolo to prvýkrát, čo stretol nejakého iného bijca, aj keď sa s mágmi už stretol. Najviac ho koniec koncov zaujal Atsuchi a tá jeho mágia, ktorá reagovala na jeho emócie. Teraz to bolo však niečo úplne iné, stálo pred ním roztomilé dievča a tvrdilo o sebe, že ju vychovával drak?* Tak, možno nie som mág, no som proste dobre informovaný. Koniec koncov, moja rodina bola rodinou mocných mágov a tak som bol pre nich celkom sklamaním… *Mykol nad tým ramenami, ako keby sa ho to netýkalo, ako keby ani neklamal.*
Hm, Hai. Teda aspoň si myslím, že som. Neviem ako sa ostatný mágiu naučili, pretože som ešte nikdy nevidela niekoho čo mágiu používal, ale mňa ju naučil drak. Myslím, že sa tomu hovorí Drakobijec. Asi by som sa mala venovať mágií častejšie, veľa vecí som zabudla. Som nemožná. *Povedala s úsmevom chlapcovi.* A vlastne, prečo ta to zaujíma, veď ty nie si mág. *Myslela si, že je to v poriadku, že mu to povedala. Mali by byť takéto veci utajené, ale podľa informácií, ktoré chlapec povedal mág nebol. Nemohlo to až tak vadiť, no nie?* Jak to mám vedieť prečo šteká? Neviem psou rečou. Možno šteká preto, lebo niečo vidí alebo cíti. Čo ja viem. *Cítila sa úplne trápne, že nevedela objasniť prečo Raito šteká. Nemohla za to, nerozumie psou rečou. Stála blízko chlapca a prizerala sa na Raita.*
*Cítil z nej, že ju jeho odpoveď sklamala, ale čo s tým asi tak mal robiť? Spovedať sa jej nemusí a síce nemal ani náhodou normálne detstvo, aj keď v ňom stále bol, no aj keby sa jej s mágiou prizná, nemôže jej povedať, odkiaľ sa naučil ovládať prvotnú mágiu. Mágiu, ktorá dala vlastne vzniknúť mágii na zemi. Že sa ju naučil z knihy? Dalo sa to povedať, no bolo to takmer neuveriteľné a nezmyselné, preto radšej reagoval ako reagoval.* Ale, chápem správne, že ty mág si? Ak áno, tak som veľmi zvedavý, čo ovládaš a aký je tvoj príbeh k poznaniu toho nevšedného. *Priateľsky na ňu žmurkol, no potom sa už otočil na toho psa, ktorý začal z ničoho nič štekať a nechápavo si ho prezrel.* Čo má za problém? *Opýtal sa dievčaťa, ako keby to ona mohla vedieť. Ale tak, veď mu musí rozumieť aspoň nejak, keď s ním žije, no nie? Veď toto bolo úplne normálne, že si na seba zvykli a navzájom si nejako naznačujú veci.*
Aha, chápem. *Povedala veľmi potichu. Bola z celku sklamaná, keď chlapec povedal, že nie je mág. Ani raz nestretla nejakého človeka, čo by mágiu ovládal. Teda aspoň o tom nevie. O cechoch zriedka už niečo počula, že ich členovia mágiu naozaj ovládať vedia. No nikdy sa neodhodlala vstúpiť do nejakého.* „Prečo musím byť tak divná, keď ma vychovával drak. A presne jak povedal ten chlapec, som vlastne aj ja mág?. Učil ma toho dosť, ale doteraz skoro nič neviem. Som snáď jediná?.“ *Vic si pomyslela a vyšla jej z ľavého oka slzička. Vždy jej bolo do plaču keď pomyslela na Weisslogiu. Šla sa niečo opýtať chlapca, no čo len vyslovila slabiku začal Raito štekať.* Čo sa deje? *Začudovala sa a pozorovala ho ako šteká.*
Presnejšie sú nazývané Hane-Sakana a kým som nedošiel do týchto končín, tak som sám o nich nepočul, no odmena, o ktorej sa hovorilo, ma proste zlákala. Podľa všetkého by mali žiť hlavne tu a nie sú to ryby ako také, síce tak vyzerajú, no majú krídla, lietajú a žijú vo vzduchu… *Poznamenal s istou nezáživnosťou a povzdychom, že to asi môže vzdať, lebo ďalej pátrať sa mu po nich nechcelo. „Takže som si mohol ušetriť aj vodu…“ Prehodil si batoh cez ramená a narovnal sa.* Ja a cech? *Zvonovo sa zasmial, ako keby to bolo to najlepšie, čo kedy počul.* Nie som tímový typ a už vôbec nie som mág. A najlepšie ponuky na prácu majú magické cechy. *Povedal, ako keby to bolo úplne prirodzené, ako keby ani neklamal. Ale tak, v podstate hovoril pravdu. S tým, čo vedel na jeho úrovni vyvolať, sa nemohol nazývať mágom a skutočne nebol tímový hráč.* Vlastne, necháp to tak, že ich nutne potrebujem, vyžijem aj s tým, čo mám, no čím ich viac je, tým lepšie, no nie?
Okrídlené ryby? *Victorique si v mysli jednu predstavila a začala sa nahlas smiať. Najskôr si myslela, že mu asi preskočilo. Dokonca aj Raito, robil to isté čo predtým, keď spadla.* Videla som o moc divnejšie veci, napríklad draka, ale okrídlené ryby? Nie nevidela. *Stále pokračovala v smiechu.* I keď, to nie je smiešne. *Ihneď sa prestala smiať a zbystrela.* Nie som si istá, či by tu vôbec nejaká ryba prežila, keď na ňu praží také slnko. Keď potrebuješ peniaze, prečo sa nepridáš k nejakému cechu, hm? *Victorique sa zvalila na zem a pozerala na slnko.*
*Čo čakať od človeka, ktorý približne v piatich rokoch stratí všetko? Je unesený, zabudne kým bol a pamätá si len tých únoscov a to utrpenie? Hoci utiekol, vďaka boju, ktorý nastal, jeho život visel na vlásku. Vlastne, bol by ho aj stratil, lenže ho zachránil niekto, kto do našeho sveta ani nepatrí. Zachránil ho samotný boh blesku, ktorý si z neho vychoval syna. Dal mu meno a naučil ho všetkému, čo vie. Áno, bola to netradičná výchova, hlavne pre také dieťa, učiť ho veľa vecí z histórie, učiť ho ovládať svoje emócie a pretvarovať sa, učiť ho bojovať a skrývať sa, učiť ho ako prežiť. Teda, nieslo sa to v takomto duchu, ale aj tak mu chcel Žiarivý generál dopriať aj pekné detstvo a preto sa často vydávali aj na rôzne výlety. A úplne najúžastnejšie pre chlapca bolo, keď otca ukecal, aby sa s ním preletel, no to sa mu podarilo len zriedka.* Malo by to aspoň trochu pomôcť, boleť to samozrejme bude, ale prežiješ a môžeš aj chodiť. Len by to chcelo aspoň nejakú barlu, no v tomto prostredí nie sú ani poriadne stromy. *Povzdychol si a zbalil si zas veci do rupsaku.* A teraz k tomu, čo som chcel. Nutne potrebujem peniaze a dopočul som sa, že tu žijú také divné tvory. Sú to v podstate okrídlené ryby, pomerne inteligentné, no majú vysokú cenu. Tak sa ťa chcem opýtať, či si ich nevidela, keď si očividne prišla z opačného smeru ako ja…
„Jak to, že vie takto roztrhnúť tričko. Jak to, že vie takto narábať s ranami. Jak to, že ten chlapec z minula vedel variť. To som len já taká sprostá a nič neviem?“ Um, arigato. *Priateľsky sa mu poďakovala. Mala to síce utiahnuté moc napevno, ale tak to proste musí byť. Musela to vydržať. Bolelo to viacej ako predtým.* Takže, teraz späť k tej odmene, ako ti môžem pomôcť? *Keď už mala tú nohu spravený, skúšala sa znova postaviť. Netrvalo jej to tak dlho ako predtým, ale predsa s tými istými bolesťami. Ďalej skúšala urobiť pár krokov. To už išlo troška ťažšie, ale aspoň necupitala po špičke, ale mohla stupiť celým chodidlom na zem.*
*Bola to síce len voda, ale predsa len mohla aj tá dosť pomôcť. Áno, nevyrovnala sa alkoholu alebo iným dezinfekčným prípravkom, ale bolo dobré z toho infekciu aspoň vymyť. Teda, ak sa to tak dalo nazvať, pretože si nemohol dovoliť až tak extra plytvať vodou.* Takže vlasy podobné mne? To je mi dosť zaujímavé, lebo po svete síce cestujem dosť, ale človeka s modrými vlasmi len tak nepostretnem. Ale nemusíš sa báť, nie, nie som úchyl, len chcem od teba pomoc a tak viem, že aj ja ti musím niečo poskytnúť. Proste, bartrový obchod, ak chápeš… *Hovoril milo, aj keď sa ju snažil hlavne dostať myšlienkami inam, lebo počas reči fľašku odštupľoval a pomaly jej začal ranu oplachovať vodou. Minul na to asi tretinu fľašky a to bolo pomerne dosť, keďže to bola fľaška litrová. Fľašku následne zavrel a vrátil do batohu, no po niečom v ňom ešte pátral. Vytiahol si z neho bledé tričko s krátkym rukávom a nejakým obrazcom na hrudi. Bolo to tričko, ktoré si so sebou bral ako náhradné, lebo vedel, že jeho výlety sa bežne pretiahnú na dlhšie a tak mal po ruke aspoň čisté tričko. „Nikdy som ho nemal moc rád…“ Poznamenal si v duchu a celou silou ho začal naťahovať v rukách, až látka zapraskala a začala sa párať. Takýmto spôsobom odtrhol zo spodku dlhší pás, no keďže to bolo zošité, ešte to musel rozdeliť. Začal teraz tento pás naťahovať v miestach, kde bol prešívaný, až švíky praskali. Nakoniec sa mu to podarilo a v ruke už držal len stuhu bielej látky. Tou sa priblížil k jej kolenu a začal jej ho opatrne obväzovať.* Síce to nebude nič extra, vždy lepšie, ako keby si to mala mať ďalej tak, s infekciou a otvorené.
Máš na mňa otázku a očakávaš, že to nebude zadarmo? Si snáď nejaký úchyl? *Victorique so zhrozenou tvárou na neho pozerala. Keď jej povedal aby si sadla, neváhala a ihneď si sadla na zem. Dobre vedela, že takto byť nemôže. Neprešla by tak domov. Videla, že chlapec zrejme má nejaké to lekárske vybavenie a chcela toho využiť. Doma by si to len ťažko dezinfikovala a obviazala, pretože nevie čo na to použiť a ako na to ísť.* Dúfam, že nie si úchyl, pretože už som jedného spoznala. Bol približne starý ako ja a dokonca mal také modré vlasy ako ty, len troška svetlejšie. „Hmmm…“
Mám potom na teba otázku a dúfam, že mi pomôžeš, no nemôžem očakávať, že to bude zadarmo. Preto ti ja ponúkam vyčistenie tej rany, lebo takto si to rozhodne nemôžeš nechať. Keby to bol normálny povrch nič nepoviem, ale tu je kopa prachu, špiny a kamienkov… *Zamrmlal si tak, aby to počula, no aby to vyzeralo, že mu robí celkom problém rozprávať. Nevedno, či tomu tak bolo naozaj alebo sa len tak tváril. Z chrbta si stiahol batoh, ktorý rozopol a vytiahol z neho fľašku s vodou. Bola takmer plná, no uvedomoval si, že nemôže na jej koleno minúť veľa, lebo bude pravdepodobne to dievča aj smädné.* Tak si neposkakuj a sadni si….
Cha! Jasné, že áno. *Prehovorila na neho sebavedomo. Je síce pravda, že mu zaklamala a v poriadku až tak nebola. Mala odreté koleno a hrozne ju to štípalo. Zaklamala mu len preto, lebo nechcela vypadať ako nejaká padavka. Podoprela si rukami svoje telo a pomaličky sa zdvíhala. Nevedela udržať moc rovnováhu, pretože jej odretá noha jej to nedovoľovala, tak len hopskala na jednej nohe pričom tú zranenú špičkou šúchala po zemi. Oprášila sa od špiny na rukách, potom na tvári, zopár krát prehrabla vlasmi a nakoniec oblečenie.* Nestalo sa mi to po prvý krát. *Na jej tvári sa zjavil úsmev a pritom tichý chichot.*
*Keďže hovorila na psa dostatočne hlasno, nejaké slová sa doniesli aj k nemu, ale nebolo to nič, z čoho by si utvoril zmysluplnú vetu. Keď z ničoho nič sebou pleskla o zem, tak sa mu na tvári utvoril škodoradostný úsmev, no zvuk potlačoval, aby tam nevybuchol do smiechu. Bol problém to premôcť, no kým sa k nej priblížil na rozoznanie tváre, tak už sa tváril inak. Úsmev z jeho tváre vymizol a s ľútostivým pohľadom ju sledoval.* S-s-si v poriadku? *Pozorne si ju prezrel a čupoľ si neďaleko, pričom pozoroval aj toho psa. Posledné, čo potreboval bolo, aby ho tu naháňal nejaký vlčiak. Samozrejme, mal niečo aj na svoju obranu, ale nedovolil by si útočiť na takéhoto psíka. Keby to však bola mačka, vec by sa mala inak. Mačky nenávidel, prišli mu nechutné a falošné. Tak, ako aj väčšina sveta. Veď on sám do toho sveta patril.*
Raito-kun, pózri, to je chlapec! To je divné, aj on má modré vlasy. „To je asi nejako moderné.“ *Victorique kričala po Raitovi a pomyslela si. Nepozerala si vôbec pod nohy. Jej zrak bol upriamený na chlapca. Ako bola k nemu bližšie zakričala na neho.* Hej! *Zvolala a hneď v tom sa potkla o kameň. Padla tvárou k zemi a odrela si koleno, tak, že sa začalo z neho krvácať.* Au, au, au… *Victorique si čupla a fúkala si ranu na kolene so slzami v očiach. Bola vzdialená pár metrov od chlapca. Raito začal robiť podivné pohyby ako, keď sa pes váľa po zemi hneď po sprche.* To nie je vtipné šteňa! *Povedala urevaná Vic so soplíkom pri ústach.* 😀
*Už to chcel aj pomaly zabaliť a vydať sa aj na cestu späť, keď v tom si v diaľke všimol akúsi rozmazanú šmuhu. Dokonca až dve pri sebe? Snažil sa ich zamerať, no tak ďaleko nedovidel a navyše ešte slnko, ktoré tu pieklo na zem a odrážalo sa od stočených teplých prúdov vetra, dodávalo klamlivý výraz. Tak či onak, poriadne pridal do kroku a rozbehol sa, pričom prípadne preskakoval menšie prasklinky v zemi, ale tie neboli širšie ako prst, no nemohol riskovať, že sa to prepadne alebo si vyvrtne členok. Keď sa takto k sebe zrýchlene približoval, tak začal rozoznávať, že je to akási osoba a s ňou nejaké psovité zviera. Sklamane si len povzdychol, že úlovku sa nedočká a zas spomalil. Sám mal vody a jedla málo, tak si nemohol dovoliť plytvať a navyše, to zviera muselo mať veľkú spotrebu. Vtom ho však napadlo, že by sa ich mohol opýťať, či náhodou nevideli dané ryby, aj keď by to mohlo znamenať, že by s ním chceli ísť a o odmenu by sa musel deliť. Na druhú stranu, takto by mali väčšiu šancu, že toho viac ulovia.*
Raito, nechceš sa vrátiť? Aha, však ty nehovoríš. *Trápne si poznamenala a vpichla si prázdnu fľašku do úst a robila sa akože pije. Potom ňou jemnou zatriasla dole hlavou a keď videla, že tam naozaj nič nie je proste ju odhodila na zem.* Ohóó! Raito-kun! Tam niekto je! *Z diaľky uvidela niekoho, no nevedela identifikovať čo by to mohlo byt. Ukazovala na miesto, kde to niečo bolo pričom kričala a trieskala Raitovi po hlave. Začala za tým utekať s otvorenou pusou a nalepenou slinou na líci. Popri utekaní za sebou nechávala prachovú clonu.*
*Jeho oblečenie vyzeralo asi tak, ako vždy, no tvárilo sa byť aj pomerne čisté, keďže si ho pri poslednej návšteve domova poriadne vypral a preč nebol tak dlho. Veď jemu sa vždy podarilo si nejak zabezpečiť dopravu.* Kde tie prekliate ryby asi tak sú? A koľko budem blúdiť touto rozpraskanou pustatinou? *Vzdal polemizovanie o budúcnosti a radšej sa sťažoval na okolie, no v hlave sa mu stále pohrávala myšlienka, že sa pridá k Sabertoothu alebo ku Grimoire Heart. Avšak, až príliš prestal sledovať okolie, keďže sa potkol o jeden kameň. Naštastie to však ustál a popravil si čiernu šiltovku, ktorú mal na hlave. Jej šilt smeroval dozadu namiesto dopredu, no jemu to tak vyhovovalo, keďže to tak nosil schválne. Cez dieru medzi latkovým košom siľtovky a tenkým pruhom látky na zapínanie mu vytŕčali jeho bledomodré vlasy, presnejšie iba ofina, ktorá bola kvôli tej polohe podvihnutá. Samozrejme, jeho bledomodré vlasy vytŕčali spod šiltovky aj bežne, no tá ofina bola najvýraznejšia. Na sebe mal biele tričko s krátkym rukávom, ktoré už nebolo tak úplne biele, keďže on bol stále dieťa, a akési tmavšie nohavice. Na nohaviciach bolo väčšie množstvo dier, vďaka čomu to vyzeralo, že tie diery tam majú byť a sú prirodzene. Jeho topánky tiež vyzerali, ako keby sa chceli každú chvíľu rozpadnúť, no zatiaľ držali. Na chrbte mal ešte malý batoh, v ktorom mal dve fľašky na vodu, no voda už bola len v jednej. Síce si do nich v meste naberal vodu, no od mesta už kus prešiel a tak jednu fľašu už vypil.*
Koľko tadeto už ideme? Prečo tadeto ideme? Kam to vlastne ideme? *Podopierajúc sa svojho psíka Victorique prepletala jednu nohu cez druhú a tak chodila. Na sebe mala ničím výnimočné detské oblečenie. V ruke držala prázdnu nádobu na vodu, ktorú držala už len za šnúrky a vláčila ju po zemi.* Raito, som smädná. *Na to sa ozval podivný zvuk z jej brucha.* Tak už aj hladná. *Kleslo hovorila k psovi.* Raito, mal by si sa naučiť ľudskú reč. *Victorique už začalo veľmi „hrabať“ z toho slnka a toľkého chodenia až tak, že rozprávala hlúposti a nezmysli.*
Ak chcem najlepšie rozvinúť svoju mágiu, tak by som sa mal asi pridať k nejakému cechu, ale akému. Informácie mám len o tých najznámejších a ani onich neviem veľa. Najbližšie k domovu by mal mať sídlo cech Blue Pegasus v meste Shirotsume, no nemyslím si, že je to cech pre mňa. Do nejakého zapadnutého cechu moc liezť nechcem, lebo tam by som nedostal pomoc akú si predstavujem, no kam sa potom zaradiť? Do Fairy Tail a tváriť sa, že sme jedna veľká rodina? Nie, ani toto nie je pre mňa, nedokázal by som sa neustále pretvarovať a ani do ich spoločnosti nijak patriť nechcem. Príliš veľa problémov má ten cech, aj keď je nepochybne na čele aj s mocou. Potom mi zostáva len cech Sabertooth. Ak boli zvästi o ňom pravdivé, tak tam by som zapadol najlepšie, hoci svojej mágii zatiaľ tak neverím, ľahko by som to uhral na takého arogantného zmätka. A jedného dňa by bol môj černoblesk nepochybne mocný. Ale zas, to mesto je príliš vzdialené. Kvôli tomu by som zas takmer vôbec nemohol bývať v jaskyni a tam to mám veľmi rád. Hlavne, keď tam mám stále čo objavovať. Veď tie otcove spisy mi tiež nepochybne jedného dňa pomôžu, keď pochopím ich význam. Zatiaľ to vyzerá najskôr na ten Sabertooth, aj keď mám stále možnosť byť poslíčkom kongresu. Tam by som mal najlepší prístup aj k informáciám a všetko, no myslím, že by som bol až príliš kontrolovaný. A temný cech, to znie záujímavo, poskytlo by mi to príležitosti a asi by som mal aj dobrý prístup k naplneniu svojho sna, ale stojí mi za to tak riskovať? *Nahlas rozmýšľal nad svojou blízkou budúcnosťou, keďže v okolí už od posledného mesta nikoho nestretol. A sem sa vydal preto, lebo si potreboval zarobiť a v meste sa dopočul, že tie divné okrídlené ryby, čo tu lietajú, majú vysokú cenu. Ak by sa mu podarilo ich pár uloviť, tak by to bolo bezpochýb len dobre.*